5-strunnové banjo, jeho história a konštrukcia.


1. Banjo a jeho história
2. Aké banjo
3. Na čo pri kúpe dbať
4. Doplnky k banju
5.Výrobcovia, servis a predajcovia
6. Niektoré banja a príbuzné nástroje:



1. Banjo a jeho história

       Historické začiatky banja sa v podstate dajú sledovať už v starom Egypte, kde existoval hudobný nástroj s tromi strunami a pergamenovou blanou, pretiahnutou cez drevený korpus. Skutočného predchodcu banja však priniesli so sebou v 16. storočí černošskí otroci. Volal sa Hallom, mal 5 strún a bol potiahnutý zvieracou kožou. Slovo banjo sa však objavuje po prvýkrát až v roku 1774. Spočiatku to bol nástroj výsadne černošský, na ktorom sa hrávalo bez prstencov prstami, pričom sa udieralo o blanu - niečo na spôsob Freilingu. Doprevádzal sa ním spev, spolu hlavne s tamburínou v černošských slumoch. Banjo menilo svoju tvár a časom, príchodom jazzu a blues, stratilo jednu strunu. Zrejme by 5-str. banjo upadlo do zabudnutia, no v roku 1840 Joel Walker Sweeney vrátil banju znova 5. strunu a zároveň tým aj dokázal, že banjo už nebolo výsadou černochov, a že sa stále častejšie objavuje v hudbe belochov, hlavne horalov a novousadlíkov. Na prelome nášho storočia sa banjo objavuje aj v klasickej hudbe. Hralo sa na ňom 4 prstami bez prstencov, predovšetkým klasická a kabaretná hudba v rôznych kluboch a baroch. Je to obdobie kedy sa 5-strunové banjo dostáva viac do povedomia spolu so 4-strunovým aj do mestských oblastí. Technika tejto hry je dodnes považovaná za jednu z najťažších a v mnohom sa podobá melodickému štýlu hry.  

           Bluegrassové banjo sa objavuje o niečo neskôr. Spolu s už spomenutými novousadlíkmi a malofarmármi, ktorých volali Hillbillies, vzniká aj ich hudba a 2-prstová technika na 5-strunové banjo, hraná v rôznych štýloch rovnako ako v rôznych ladeniach banja. Hlavne však technikou dodnes zachovanou a známou pod názvom Frailing, alebo aj Clawhammer. Okrem 2-prstovej techniky sa však hrávalo už aj 3-prstovou, no nie celkom takou akú poznáme dnes. Až Earl Scruggs ktorý bol jeden z tých čo túto techniku rozvinuli, zdokonalili a vďaka svojmu pôsobeniu u Billa Monroea, ale hlavne spolu s Laster Flattom a Foggy Mountain Boys, aj spopularizoval. Pričom je vlastne iba náhoda, že sa dnes hrá Scruggsovou a nie Renovou technikou. Iba náhoda dopomohla k tomu, že u Billa Monroa začal hrať E. Scruggs a nie Don Reno ktorý tam mal hrať pôvodne, ale musel odísť na vojenskú službu. E.Scruggs sám pritom hrával najskôr dvoma prstami, až raz podvedome pridal tretí. Jeho technika rolov a rozložených akordov dala základ, typický sound a punc bluegrassu. A možno práve vďaka tomu sa 5-str. banjo stalo tak populárnym nástrojom a neupadlo do zabudnutia ako mnoho iných nástrojov v minulosti.
            Za túto dobu prešlo banjo aj technicky značným vývojom. Od pôvodného jednoduchého nástroja so zvieracou kožou po dnešné zložité. Hlavne požiadavky na zvuk a hlasitosť boli dôvodom úprav a zmien v nástroji. Od jednoduchého tone-ringu cez komplikované tone-ringy ležiace na spružinkách po dnešné masívne a zo špeciálnych zliatin odlievané a všelijako tvarované. Rovnako aj blana je dnes už z plastickej hmoty a tým odolnejšia a trvanlivejšia. Prelaďovače, mechaniky, snímače a mnohé iné detaily vrátane strún dopĺňajú celkový výsledok. Každá firma má svoje špeciality a tajnosti, ktoré dovoľujú vybrať  si a zvoliť banjo presne podľa vkusu a nárokov.
            No nielen nástroj menil svoju tvár, aj spôsob hry a ladenie sa rokmi menilo. Okrem trojprstovej Scruggsovej techniky, techniky, ktorej základ spočíva v hre troma prstami (palec, ukazovák, prostredník) rozložených akordov do takzvaných rolov (sled najčastejšie 8 tónov nasledujúcich za sebou) sa používala a používa technika Single-String, ktorej princíp je podobný spôsobu hry na gitare. Hlavne banjisti Don Reno a Eddie Adcock sa zaslúžili o jej spopularizovanie spolu s Bela Fleckom, ktorý ju dotiahol k dokonalosti.            
            Ďalšou technikou, ktorá má svoje korene v klasickom banji, a ktorá sa vyvinula až v súčasnosti, je takzvaný Melodik-Style, či veľmi podobný a občas zameňovaný Chromatik-Style. Oba sú založené na stupniciach a melodických linkách pričom ako už samotný názov Chromatik vraví, že sa jedná o chromaticky hrané tóny na rozdiel od melodických tónov v Melodik-Style. Podobne ako v Single-Stringu sú aj tu všetky tóny melodické a podstatné na rozdiel od Scruggsovej techniky, kde sú melodické iba niektoré a doplnené o ďalšie nemelodické.
            Najznámejšími protagonistami týchto techník sú Billy Keith, Alan Munde a Tony Trischka spolu so svojim žiakom Bela Fleckom. No aj mnoho iných ďalších techník ako napríklad Ragtime-Banjo, tiež v mnohom podobné klasickému banju, jazz banjo a mnohé ďalšie sú používané mnohými banjistami často ako najlepšie znejúce vzájomné kombinácie štýlov. Tu nemožno nespomenúť mená Benn Eldridge, John Hartford, Sonny Osborne či človeka, ktorý do Scruggsovej techniky priniesol mnoho nového a vlastne otvoril dvere experimentátorom, J.D.Crowe a jeho brilantnú neopakovateľnú hru.
            Každý z týchto banjistov má svoj rukopis a je ľahko identifikovateľný na nahrávkach. Krásne triolky a perfektná kombinácia melodického štýlu so Scruggsovou technikou charakterizujú Benna Eldridga od Seldom Scene, ostrý zvuk plný triol, single-stringu a zvláštnej techniky kombinovanej s gitarovou Addieho Adcoka, dravosť a razantnosť sklzov v kombinácii až prekvapivou ľahkosťou Tonyho Trischku, mimoriadne razantné odťahy a prírazy J.D.Crowa spolu s jeho obľubou hry vyhrávok na hrubej strune D, či až strojová presnosť hry Belu Flecka a mnohých iných.








2.Aké banjo

        Ťažko jednoznačne povedať aké banjo, čo do značky, si zadovážiť.  Odpoveď znie asi skôr "dobré". Každopádne aj tak každý banjista za svoj život vystrieda niekoľko nástrojov. Je to často vec vkusu, momentálneho trendu, ale hlavne nekonečného hľadania zvuku. Ja som tiež začínal s gitarou na ktorej som ubral jednu strunu a ostatné struny poprehadzoval tak ako má mať banjo. Keď som potom vo výklade bazáru na Obchodnej ulici v Bratislave raz uvidel starú dobrú východonemeckú Marmu s plastovým tone-ringom, utekal som si ju hneď kúpiť za necelých 1700-Kčs čo aj tak bol v tej dobe mesačný plat.
            Asi po roku hrania som prešiel na Framus so svojím tenulinkým hmatníkom a typickým archtop tone ringom vďaka ktorému znel ostro a viac ako dobre. To som mal niečo cez tri roky. Nasledovalo Kreuzer banjo (jeden z prvých českých výrobcov vzhľadom kópia Gibsonu), ktoré najlepšie znelo paradoxne oceľovými drôtmi na lodné a letecké modely než so skutočnými strunami. No a po ňom v roku 1985 som si nechal objednať cez vtedajší tuzex, americký Washburn, model B19 (dnes už nieje v ponuke), vtedy ešte vyrobený v USA a nie ako dnes v Korei. Stál  síce viac ako osobný automobil,  a na hodne dlhú dobu sa u nás doma jedli hlavne kolienka, ale slúži mi dobre až do dnes a jeho hlbší a kratší zvuk mi plne vyhovuje.  Vo farbe zvuku a môjho vkusu ho prekonal jedine jeden Gibson jedného môjho priateľa, ktorý som použil pri nahrávaní CD Čas letí s BG Albumom. Tento Gibson bolo asi najlepšie banjo na Slovensku a Čechách, ktoré som do dnešného dna kedy držal v rukách. Škoda, že na CD jeho zvuk nevyznel tak ako v skutočnosti. Chcem tým hlavne povedať to, že na prvom mieste je vždy osobný vkus a tak sa nedá nikdy povedať, že napríklad Gibson hrá lepšie ako Derring alebo aj Washburn.
            Ak by som mal doporučiť nástroj tak asi by som uprednostnil niektorú renomovanú značku spoza oceánu. Nie že by som nedôveroval tunajším výrobcom. To v žiadnom prípade. Banja niektorých Českých a Slovenských výrobcov sú naozaj vynikajúce a niektoré sú naozaj kľudne porovnateľné s banjami z USA. Ale som v tomto ohľade tak trocha konzervatívny a tak trocha to vystihuje aj jeden citát z jedného fóra o banjach kde sa rozoberal jeden český výrobca a zaznel tam výraz "czech sound". Aj podľa mňa totiž v ich zvuku chýba to niečo čo nájdete u tých aj lacnejších spoza oceánu. Ale ako som vravel je to moj subjektívny názor a hlavne vždy vec vkusu.
            Pri výbere nástroja záleží hlavne na tom či ste začiatočník, alebo už pokročilý a aj ako hlboko môžete siahnuť do peňaženky. Dobrý Gibson či Derring vás totiž vyjde obvykle od 2500$ vyššie, čo nieje práve málo hlavne pre začínajúceho banjistu. A tak je niekedy lepšie poohliadnuť sa po už používanom nástroji za často nižšiu cenu. Naviac pre začiatočníka sa dá zohnať aj lacnejší a uspokojivejší nástroj ako dočasné riešenie. Osobne si totiž myslím, že na začiatok keď pri všetkej úcte ešte nieje celkom isté či pri hre na banjo aj zostanete, sa mi investícia 70.000-Sk do špičkového nástroja zdá trocha odvážna. Dobré banjo pre začiatočníka na pól roka či rok, na naučenia sa základov a pochopenie hry na tento nástroj, sa dá kúpiť už aj za desať či dvadsať tisíc.
            Problémom je však tak trocha naša obchodná sieť a hudobniny vôbec. Vo všeobecnosti sa totiž v drvivej prevahe bežných obchodov s hudobnými nástrojmi neponúka vlastne nič vhodné v tejto oblasti. Prešiel som si nedávno niekoľko predajní a priznám sa bol som v niektorých zhrozený s tým čo mi ponúkli ako nástroj. Prístup niektorých "tiež obchodníkov" je nanajvýš zaujímavý už iba tým, že ani v najmenšom sa nesnažia ponúknuť čo by bolo vhodné a tobôž kvalitné, ale hlavne to čo má nízku nadobúdaciu hodnotu, na čo sa dá prihodiť aj 200% marža a teda na čom sa dá dobre zarobiť.  Zákazník a kvalita je až na poslednom mieste a naviac osobne považujem za podvod ponúkať nástroje určené pre malé deti ako plnohodnotné nástroje. O snahe vyjsť akokoľvek v ústrety napríklad objednaním určitého konkrétneho nástroja čo nieje bežne v ponuke nevraviac. Na také niečo môžete vopred zabudnúť. A to všetko vravím z nie tak dávnych osobných skúsenosti síce nie v každej, ale každopádne v mnohej predajni hudobných nástrojov. Takže asi najlepšie riešenie bude za nástrojom vycestovať, čo ho predraží, alebo si ho objednať cez internet čo je cenovo rozhodne lepšie, ale tiež nie najvhodnejšie, lebo nastroj najskôr zaplatíte a až potom obdržíte. Ak má vadu, či je poškodený vzniká mnoho následných problémov a výdajov pri reklamácii. Takže to je a asi na Slovensku vďaka prístupu obchodov s nástrojmi asi ešte dlho aj ostane, dosť dilema
            Ale späť k samotnému nástroju. Napríklad jeden z mojich súčasných žiakov vlastnil do nedávna v bežnom obchode zadovážené banjo Fender FB55 za práve tých cca  450 - 500 -EUR, a ktoré po drobnej úprave, dopnutí blany a výmene kobylky na aj moje prekvapenie začalo znieť viac ako dobre na tak lacný nástroj bez normálneho tone ringu iba s akousi mosadznou obručou.



            Pri tom napríklad dnes Kórejská Aria SB 400 (500-EUR) či SB 600 (700-EUR) už má aj reálny tone ring a konštrukčne už vychádza z renomovaných značiek  Je však tiež asi vhodné na nej čo to upraviť a vymeniť a cena SB 600 je skôr za výraznejšie zdobenie. Ale ak ho správne zostavíte budete iste prekvapený z viac ako vynikajúceho zvuku.



Podobne Maestro banja ktoré mál v ponuke aj Gibson ako externé nie originál Gibson nástroje na svojich stránkach, má model MaestroTone 250 s mosadzným tone-ringom a teda toto banjo už patrí medzi znejúce. Jeho cena sa pohybuje okolo 400-EUR



A podobne aj značka Epiphone ktorá vo svojej podstate je vlastne čínskou pobočkou Gibsonu a ktorá všeobecne je o niečo lepšia ako lacné "napodobeniny" banja má v ponuke obstojný nástroj. Je to Epiphone MB 250 za cca 500-EUR



Veľmi populárne a aj kvalitné sú v poslednej dobe nástroje Recordig King v nižšej ale aj vysokej cenovej relácii ktoré sa dajú kúpiť aj na Slovensku či v Čechách. Medzi už naozaj kvalitné patrí model RK-ELITE-75 za 1400-EUR



Alebo lacnejší RK-R35-Madison je tiež veľmi dobrý nástroj v cene okolo 800-EUR. Má ho niekoľko mojich žiakov a po nastavení ktoré si vyžadujú asi všetky nástroje tejto triedy má  vynikajúci zvuk.



Ale aj lacný základný model RKH-05-Dirti-30s za 400-EUR je celkom slušný nástroj aj keď bez tone ringu, na úplný začiatok a štart učenia sa. Nedá sa od neho ale samozrejme čakať to isté ako od R35 či Elite-75.



            Podobne nástroje aj od Ibanez, Ortega, VGA v cenových reláciach od 500- EUR už stoja za zváženie pre úplný začiatok. Problém je akurát, že skoro všetky si pred kúpou nemôžete vyskúšať a musíte si ich objednať so zálohou, alebo celou platbou vopred čo môže byť risk. Stretol som sa už s tým že ma predajca presviedčal, že hmatník skrz dobré ľadenie musí byť krivý, k čomu niet čo dodať. Preto by som sa obrátil rozhodne ak tak na seriózného predajcu ktorý tomu hlavne aj rozumie.
            Samozrejme ani jedno z nich nikdy nebude znieť ako kvalitný nástroj, ale na naučenie základov a ako dočasné úvodné riešenie na pól roka, rok a u niektorých s tone-ringom určite kľudne aj ďaleko viac, to určite stačí. Potom ho naviac určite nebude problém predať niekomu kto práve začína tak ako pred rokom vy a kúpiť si už naozaj kvalitný nástroj.
            Ak ste na tom finančne lepšie tak sa poohliadnite po banjach napríklad od našich výrobcov z Čiech, alebo zo Slovenska. Základný model vás vyjde na asi 2500-EUR a často s ním bez problémov vydržíte aj niekoľko rokov (vid výrobcovia a servis).
Podľa mňa hlavne tieto základné triedy zvukovo zaostávajú za často lacnejším napríklad kórejským ale značkovým nástrojom. Ak mám uprednostniť domáce banjo za povedzme 5000-EUR musí mi ponúknuť už trocha viac ako napríklad vinikajúco znejúci a prepracovaný Washburn B17 vyrobený v Kórei a naviac za značne niššiu cenu, a to nevravím o Gibsone v tej istej, alebo iba o málo vyššej cene. Z  vlastnej skúsenosti viem, že v celkovej ponuke v katalógu síce drahšie, ale v porovnaní s domácimi často lacnejsšie napríklad kórejské banjo síce až po vyľadení, ale predsa má vo zvuku  často to niečo čo u toho domáceho nenájdete. Pričom podľa mňa nech sa na mňa výrobcovia nehnevajú na Gibsona zatiaľ z nich nik nemá, aj keď je pravda, že Gibson je svojim spôsobom "modla" a že je to hlavne o vlastných predstavách a vkuse, keďže každý chce a očakáva od toho niečo iné.
            Preto ak sa rozhodnete pre už naozaj kvalitnú triedu máte skutočne bohatý výber. Či už u spomenutých tunajších výrobcov z Čiech, alebo zo Slovenska (vid výrobcovia a servis), kde sa lepšie nástroje pohybujú od 5000-EUR hore, alebo špičkové banja od Gibson, Derring, Stelling a iných renomovaných značiek z USA kde tie lepšie modely začínajú tiež pri zhruba 5000-EUR a pokračujú po niekedy až závratné sumy vyššie ako za značkový automobil. Ale je ich možné samozrejme získať aj lacnejšie buď ako použité, alebo skúsiť u iného lacnejšieho dílera pretože aj tu sú značné rozdiely. Pritom treba dávať pozor na jednu vec. Zdobenie, gravírovanie či pozlatenie často značne predražuje nástroj, ktorý bez neho, alebo so slabším, kúpite výrazne lacnejšie.

Washburn B17 - cca 1.800$ Gibson RB250 - cca 2.500$
Gibson RB3 - cca 4.000$ Gibson Granada - cca 6.000$
Derring Tenbrooks Saratoga - cca 8.000$ Gibson E.Scruggs FHS - cca 12.000$
    
       V žiadnom prípade nedoporučujem lacné kórejské či čínske kópie, ktoré sa u nás v poslednej dobe rozmohli ako huby po daždi zrejme pre ich nízku cenu. Sú to hlavne banjá rôzneho mne neznámeho označenia a výrobcu, čo stoja od 150-EUR do aj nehoráznych 300-EUR. Ba videl som už jedno aj za 450-EUR. Jednak su nehorázne predražené, ich nadubúdacia cena je často výrazne niššia, ale hlavne nechápem prečo sú ponúkané ako kvalitné nástroje (našiel som už aj označenie "vysoko kvalitný profesionálny nástroj") keď sa často podľa niektorých renomovaných katalógov jedná o odľahčené detské banja určené pre začínajúce deti ktoré značnú váhu normálneho nástroja neunesú. Mali by sa ponúkať tomu komu sú určené a silne mi to pripomenulo jednu aféru za socializmu keď ste v obuve mohli kúpiť talianské "značkové" topánky v skutočnosti určené pre mrtvých do truhly. Tieto lacné banja spoznáte podľa toho, že sú výrazne ľahké pretože nemajú tone-ring (srdce banja). Na korpuse pri pohľade zboku nieje viditeľná žiadna kovová obruč (pozor nie prítlačný prstenec čo napína blanu a je niečo celkom iné), je teda celý z dreva alebo dokonca z celkom nevhodnej preglejky, ba aj nehorázneho plastu imitujúceho drevo ako u plávajúcej laminátovej podlahy. Často majú miesto dreveného korpusu, korpus odlievaný z hliníka tak aby zrejme napodobil staré konštrukcie. Niekedy tvorí táto časť zvláštnu hviezdicu pretože obvykle ani nemajú samostatný flange v tom poňatí ako normálne banjo, naviac často s tenkou útlou obručou a tak nieje možné dostatočne napnúť blanu a vlastne celá konštrukcia je dosť útla a náchylná k skrúteniu. Často nezodpovedajú banju teda ani konštrukčne a už vôbec vlastnosťami a zvukom.
Sú obvykle takzv. hluché, teda mnohá technika na nich vôbec nezaznie, alebo znie skreslene.
            Ak napríklad zahráte za sebou dvoj-príklep ako je v skladbe Foggy Mountain Breakdown ten druhý vám v tempe zaznie potlačene, alebo nezaznie vôbec. A tak sa to nikdy nenaučíte poriadne hrať, alebo si vypracujete zlozvyk napríklad prehnaného akcentu na druhý príklep, ktorý bude neskôr problém odstrániť. Nenaučíte sa ani ladiť a rozoznávať ladenie, lebo tu je všetko tak potlačené, že sa rozladenie alebo opotrebenie strún a teda nutná výmena často stratí. Nenaučíte sa poriadne hmaty a techniku ľavou rukou, lebo tu je jedno kde a ako hmat uchopíte, vždy bude znieť rovnako tupo. Ak však na kvalitnom nástroji nepoložíte prsty tesne pred pražce, alebo nedotiahnete sklz až k pražcu bude to drnčať a nebude to ani správne znieť. O tvorbe tónu pravou rukou ani nevraviac. Tu pre tupý zvuk sa márne budete snažiť hľadať správnu polohu a uder prstov pravej ruky. Bude to znieť stále rovnako a vy sa nenaučíte správne udrieť, teda tvoriť tón a ani rozoznať či máte dobrý timing čo je alfa a omega hry na banjo. Opäť vznikne zlozvyk, resp. nedostatok čo bude problém neskôr odstrániť a donúti vás povedzme aj po rokoch hry začať celkom od začiatku čo nieje príliš povzbudivé pre motiváciu naučiť sa hrať na banjo.
            Ak neznejú hlucho znejú naopak tieto nástroje ako jaskyňa čí prázdny sud od piva. A tak pri zahrati jednej struny sa vám naviac ešte rozozvučia všetky ostatné a vy sa nikdy nenaučíte dobrému timingu a peknému oddeľovaniu tónov pretože miesto jasného tónu vám bude znieť guča neidentifikovateľných zvukov a pazvukov. A čo je najhoršie tieto nedostatky často zakryjú mnoho chýb, nepresností, špatných dohmatov, synchronizácie pravej a ľavej ruky a  ďalšieho, a ďalšieho čo sa potom objaví naraz keď začnete hrať na normálnom nástroji a budete musieť začať ako som už povedal často celkom odznovu a rok hrania bude stratený čas.
             Každopádne ale drevený korpus (nie preglejka) je vždy lepší ako celokovový pretože dáva teplejší a plnší zvuk. Naviac naň môžete nasadiť mosadznú obruč, alebo vôbec upraviť ho pre dodatočné osadenie toneringu čo diametrálne zmení zvuk. Ale pozor ! Nieje to tak dávno čo som v jednom veľkom obchode jedného nákupného centra držal v ruke 5strunové banjo od istého u nás v súčasnosti značne rozšíreného čínskeho výrobcu za necelých 150-EUR, a aké bolo moje prekvapenie keď som zistil, že miesto dreva je tu použitý plast napodobujúci drevo. Možno aj rovnaký ako je použitý na laminátové plávajúce podlahy.  A to už je dosť silná káva aj pre mňa.

príklad hliníkového liateho korpusu príklad hliníkového liateho korpusu príklad hliníkového plechového
 korpusu
plastový korpus (imitácia dreva)
bez tone ringu.
drevený korpus bez tone ringu
 naviac s málo napínakmy na blanu
takto to má vypatať
            Ak si ho predsa kúpite, lebo napr. nebude mať momentálne na drahší, tak vás určite nebudem odrádzať. Som ale presvedčený, že ak si raz zahráte na čo i len trocha kvalitnom nástroji, určite váš pôvodný nástroj okamžite budete chcieť predať.  Ak ho už máte nezúfajte. Cvičte ďalej a snažte sa čo najskôr si našetriť na skutočné banjo.  Ak ho budete mať budete prekvapený ako vám všetko naraz bude znieť. A práve pretože tieto "tiež banja" neznejú ako majú, nič nebude znieť ako má a vy  môžete získať nenapraviteľné zlozvyky v tvorbe tónu.  Pritom tvorba tónu je mimoriadne dôležitá a od nej sa odvíja vlastne celá hra. Učenie sa na kvalitnom, alebo aspoň uspokojivom nástroji je celkom iný pocit a budete aj značne rýchlejšie napredovať. Takže investovať sa tu oplatí. Samozrejme poľa peňaženky a teda možností.
            Podobne nedoporučujem ani pôvodné či nejako repasované nástroje Kertak ktoré sa za socializmu vo veľkom vyrábali v nejakej českej továrni na hudobné nástroje a kde tu sa dajú ešte zohnať. S banjom to konštrukčne nemá nič spoločné. Vďaka hmatníku ako rúčka od krompáču, neprevodovanej mechanike piateho kolíka, drevenej opierky ktorá viac zavadzá než slúži svojmu účelu, akémusi pavúkovi podobne ako u dobra a tej lešenárskej trubke ktorou je ukotvený hmatník vo vnútri to je skôr špatný vtip. Konštrukčne to je akási nepodarená fúzia medzi minstrel, appalachian,  dojo a bluegrass banjom nepodobajúca sa ale ani jednému.



Podobne stará socialistická východonemecká Marma (na obrázku v šesťstrunnovom prevední). Aj keď treba priznať, že jej kvalita je diametrálne lepšia ako u Kertaka.


            Podozrivo znejú aj inzeráty "Predám špičkovú kópiu Gibson. Výborný zvuk.". Obvykle to je kópia akurát možno vzhľadom. O čom tiež skôr pochybujem. Každý seriózny banjista čo predáva svoj starý nástroj uvedie vždy totiž presne výrobcu a nie, že sa jedná o kópiu čohosi. 
U banja sa dá našťastie mnohé vylepšiť nastavením či drobnou úpravou ktorú dokáže previesť nejeden staviteľ a často aj banjista. Nie je to ako u gitary kde je zvuk viac menej daný. Často správna kombinácia blany, jej napnutia, kobylky a strún už spôsobí diametrálny obrat vo zvuku. Lepšie usadenie tone-ringu s dolícovaním korpusu či hmatníka a rezonátoru potom spôsobí niekedy aj priam zázrak. Ba zmeniť sa dá aj celkom lacné banjo bez tone-ringu. Či už jednoduchou úpravou, alebo väčšou úpravou kde je však otázne či investícia do úprav, ktorá je často o mnoho vyššia ako cena samotného nástroja je zmysluplná. Je to iba na vás.
            A nakoniec pre zvuk banja je najdôležitejšia aj tak pravá ruka. Spôsob úderu, tvorba tónu a timing. Tá totiž hlavne tvorí tón a od neho sa zas všetko ovíja. Dobrá pravá ruka aj z lacného menej kvalitného nástroja dokáže vyčariť dobrý, alebo aspoň uspokojivý zvuk. To však platí jedine u skúseného banjistu čo už presne vie čo a ako treba. Nie na naučenie sa toho.  Koluje historka,  že pánovi Scruggsovy dali odskúšať niekoľko rôznych nástrojov od rôznych výrobcov.  Problém s posúdením kvalít nastal keď v jeho rukách všetky zneli navlas rovnako.
            Na záver ešte jedna poznámka.  Môže sa vám stať, že si kúpite kvalitný nástroj a aj tak bude znieť ako hrniec, duto, prípadne bude v ňom znieť všetko možné a budete sklamaný zo zvuku. Väčšinou je dôvodom to, že ak je to nový a naviac sériový nástroj čo je iba továrenský poskladaný, ale ešte nieje doladený a nastavený. Po jeho nastavení by sa malo všetko zmeniť. Poproste preto niekoho skúseného aby kúpu zrealizoval s vami. Skúsený hráč vie aj pri nenastavenom nástroji posúdiť jeho potencionálnu kvalitu, alebo nekvalitu. Neverte vždy hneď bezhranične tomu čo vám povie predavač čo ten nástroj chce v prvom rade predať.


3. Na čo pri kúpe dbať

Pri kúpe si treba overiť hlavne niekoľko drobností a dbať na nasledovné.
1.
Či má rovný hmatník a či hmatník nieje náhodou skrútený. Pri pohľade od kobylky k orechu musí byť rovný a orech s kobylkou sa musí prekrývať v hornej hrane. Tak isto sa musí prekrývať hmatník s prítlačným prstencom okolo blany. Nesmie byť teda oproti blane vychýlený. Sám o sebe nesmie javiť žiadne známky vykrútenia, ohnutia či hrbu. Najčastejšie  majú hmatníky hrb okolo piateho pražca a najčastejšie je príčinou príliš silné predpnutie.
              Vyskúšajte si aj ladenie. Nielen oktáva (12 pr.) oproti prázdnej strune ale hlavne flažolet na 12 pražci ktorý ukáže viac. Ak ladí flažolet oproti prázdnej strune, ale neladí tón na 12. pražci oproti prázdnej strune je problém skôr v sklone hmatníka, alebo posune kobylky. Napríklad príliš vysoké struny sú často dôvodom nečistého ladenia. Pritlačením struny totiž túto vlastne predlžíte. Ak ju musíte pritlačiť veľa (je veľmi vysoko nad hmatníkom) tak ju vlastne rozladíte rovnako ako keby ste ju vychýlili do strán.
               Ak neladi ani jedno je buď nesprávne kobylka, alebo je problém v hmatníku väčší. Preto treba vyskúšať aj čistotu tónov pomocou chromatickej ladičky postupne na hmatníku od prázdnej struny po najmenej 15 pražec a aj viac. Lacnejšie banja dosť často nad 15 pražcom neľadia presne. Tak isto vyskúšajte plné akordy aby ladili vo všetkých polohách.
Všetko vždy však s novými, alebo aspoň ladiacimi strunami. Staré struny neladia často samé o sebe. To spoznáte ak vám jedna struna ladí a vedľajšia nie, resp ak jedna na rovnakom pražci znie vyššie a druhá susedná nižšie čo nemá konštrukčné odôvodnenie pri vedľajších strunách.
                 Ak je kobylka rovno a v správnej polohe (vzdialenosť 0 pražec - 12 pražec musí byť zhodná so vzdialenosťou 12 pražec - kobylka) a napriek tomu neladí nástroj iba na jednej strane a hlavne iba od určitej polohy je obvykle problém práve v skrútenom hmatníku.  Pre ladenie hrá dosť podstatnú rolu aj kvalita a vek strún. Preto skúšajte ladenie iba ak tam máte nové struny. Ale pozor platí tu často to samé čo u gitár a teda posun kobylky dozadu na strane hrubších strún oproti tenším. Záleží mnohé aj od kobylky takže mierny posun oproti tenkým strunám je možný a je v poriadku pokiaľ je inak hmatník bez závad.
                Ak preladíte strunu D do tónu C a výrazne sa vám rozladia ostatné struny je problém buď v slabom nekvalitnom hmatníku napríklad bez výstuže, v jeho nadmernom pružení, alebo v jeho slabom ukotvení o korpus. Môže byť problém aj iba v povolených maticiach ukotvenia hlavne u nového nenastaveného nástroja. Ladením všeobecne dokáže odhaliť problém v hmatníku a ukotvení o korpus. K istej zmene prísť musí, lebo sa pri preladení hlavne iba jednej strany mení pnutie. Nesmie sa však nástroj celkom rozladiť.
2.
Či má hmatník v tele kovovú výstuž pomocou ktorej je možné aj jeho predpnutie. Hmatníky bez výstuže sa obvykle časom skrútia a je obvykle slabý pri výmene strún za silnejšie s väčším ťahom. Na obrázku je rez v hornej časti hmatníka kde prechádza k hlave.

3.
Ako je konštruovaný hmatník, z čoho je hmatník (drevo) a aký má povrch. Ideálne je ak je hmatník z kučeravého javora, prípadne orechu často lepený z viac plátov po dĺžke čo ho ešte zosiluje.



Horná plochá má byť z tvrdého čierneho ebenu prípadne mäkšieho a svetlejšieho
palisandra. Horná plocha však nesmie byť v žiadnom prípade z nejakého celkom mäkkého dreva aby časom hrou nevznikli od prstov priehlbinky pred pražcami, ktoré by zapríčinili neladenie nástroja a pracne sa opravujú buď zbrúsením celého hmatníka, alebo vyliatím náhradnou hmotou. Hmatník ako celok by mal byť útly, dobre sedieť v ruke a vlastne kopírovať ruku medzi roztvoreným palcom a ukazovákom. Nemalo by nič ruke zavadzať. Zdobenie je čisto dekoračné.


Zdobenie je obvykle z perlete, nazelenkavého abalonu,
alebo náhradnej perlete u lacnejších nástrojov. Máva rôzne variácie podľa výrobcu a modelu nástroja od jednoduchých bodiek až po bohaté a zložité ornamenty.

4.
Pražce by mali byť mosadzné a radšej tvrdší trvanlivejší variant. Nemali by v nich byť drážky po strunách ani iné opotrebovanie požadujúce výmenu. Nemali by byť na krajoch príliš zošikmené aby prsty neskĺzavali. V poslednej dobe je módne používať oceľové tvrdé pražce. Osobne si však myslím, že mosadz na rozdiel od ocele nástroj "rozcinkáva".



5.
Z čoho je orech. Ideálna je kosť, slonovina, alebo kvalitná tvrdá náhrada. Struny pri ladení nesmú skočiť. Dá sa tomu ale prechodne pomôcť drobnou úpravou. Určuje dohmat a je to preto mimoriadne dôležitá súčiasta. Často je zdrojom problémov u nového nástroja. Obvykle jeho napríklad nesprávna hlbka či formát drážok na struny, jeho celková výška, usadenie na hlave a pod. môže spôsobovať problém s ľadením, drnčanie strún a hlavne dohmat na hmatníku.



Podobný problém môže spôsobovať na tenkej strune g nulty pražec obvykle vo forme plastovej skrutky s drážkou na strunu. Vždy skontrolujte oboje.



6.
Aké má nástroj mechaniky. Nevhodné sú gitarové a už vôbec mosadzné prevody. Treba uprednostniť špeciálne banjové a iba sprevodované (planétový prevod) najlepšie asi Shaller, alebo Keith. Musia ísť plynulo bez odporu, zadrhávania, už vôbec skokovo a nesmiete pri otáčaní vnímať zuby ozubených koliečok v prevode. Znamená to buď špatné opracovanie, alebo zvyšky po frézovaní čo vždy značí predčasné opotrebenie. Musia dokázať jemne a plynulo ladiť struny a nesmú povoľovať. Občas ich pomocou spodnej skrutky treba jemne dotiahnuť. Nie však tak aby išli ťažko čo by skôr alebo neskôr zapríčinilo ulomenie plastového kolíčka.  Pri celkom povolenej strune nesmú v hlave hmatníka vykazovať výraznú vôľu.
               Zvlášť treba dbať na mechaniku piateho kolíka, ktorá v žiadnom prípade nesmie byť priama, ale musí byť tiež sprevodovaná a pevne sedieť v hmatníku. Inak sa tato struna (pokiaľ to nieje nilonka) v podstate nedá naladiť.  U starších nástrojov skontrolujte okolie hmatníka tesne okolo kolíka. Nesmie tam byť žiadna prasklina, vyštrbenie dreva, náznak opotrebenia okraju otvoru či prítomnosť lepidla. Vždy to značí, že kolík nesedí spoľahlivo v otvore, otvor je vybehaný a časom sa môže začať v ňom kolík pretáčať čo by znamenalo dosť nákladnú opravu.
Vodiaca drážka v hmatníku (skrutka) pre piatu strunu nesmie spôsobovať svojou nesprávnou výškou či hrúbkou drnčanie tejto struny o najbližší pražec ako aj vybrovanie struny v nej. Je to veľmi častý problém. Drážka musí byť vždy nižšie ako piaty (najbližší) pražec za ňou.




Pozor na toto. Takto by kolík piatej struny nemal byť ukotvený v hmartńíku.



7.
Prelaďovače. Je to doplnok a nie každý banjista ich používa. Určite sa neoplatí kúpiť prelaďovače kvôli napríklad dvom skladbám kde ich používate naviac iba pár krát. Skoro vždy sa v hre dajú nahradiť inou technikou. Či už sklzom, alebo vytiahnutím. Tak isto pre rýchle preladenie do iného ladenia nepotrebujete prelaďovače a časom to zvládnete v okamihu a bez problémov aj bez nich.
          Práve naopak s nastaveným prelaďovačom sa struna nemá ladiť a pri útlejšom hmatníku preladením do iného ladenia aj pomocou prelaďovačov musíte aj tak skoro vždy previesť korekcie ostatných strún. Ak sa už ale rozhodnete pre prelaďovače tak jedine originál (žiadne náhradné) a pokiaľ možno Keith typ.
            Platí pre ne to isté čo pre bežný kolík. Nastavenie dorazov musí naviac držať a nesmie sa samovoľne pri prelaďovaní meniť. Dôležité je aby kolík šiel ľahko a bez zadrhávania. Pozor pretočením na silu sa môže nezvratne poškodiť



8.
Ako je pripojený hmatník ku korpusu. Mal by mať kontakt v plnej ploche korpusu a tone ringu a mal by tam sedieť pevne. Nemal by vibrovať.



Dôležité je hlavne jeho ukotvenie. Malo by byť dvojbodové po reze na výšku a vlisované do hmatníka na jeho spodnej časti. Ukotvenie by mali tvoriť dve kovové tyčky prechádzajúce z hmatníka kde sú pevne ukotvené, celým korpusom až k opačnej strane k strunníku a tak ho dobre fixovať a dovoľovať samostatným nastavením pomocou nastavovacích matíc aj jeho jemné nastavenie. Hmatník pokiaľ nieje iba nesprávne nastavený, by nemal v žiadnom prípade spôsobovať svojou nesprávnou výškou a odstupom od napínacieho prstenca a strún, drnčanie ako strún tak aj banja. A už vôbec kolísanie tónu. Spojenie hmatníka s korpusom je konštrukčne najcitlivejšie a zrejme aj najdôležitejšie miesto u každého banja
.




9.
Prstenec pritláčajúci blanu by mal byť z masívneho kovu a nesmie javiť známky skrúcania, nepravidelností, či vychyľovania sa. Mal by dobre umožňovať napnutie blany s najmenej 24 rovnako kvalitnými napinákmi ukotvenými obvykle vo flange prípadne v korpuse u open back. Nesmie poškodiť blanu nejakou nerovnosťou či nepravidelnosťou.



10.
Korpus by mal byť z viacej kusov dreva - vrstvený - a ohýbaný podobne ako korpus bicích a dostatočne masívny aby sa nezbortil. Podľa spodnej strany po odstránení rezonátoru a kresby dreva sa dá obvykle rozoznať či je vrstvený a ohýbaný (obrázok v strede a vpravo), alebo ma takzv. tehličkovú stavbu (vľavo). V každom prípade musí tvoriť presný kruh bez najmenších známok skrútenia či vychýlenia a kopírujúci dokonale tone-ring ktorý na ňom sedí. Výška korpusu čo do konštrukcie nieje až tak podstatná keďže niektoré banja (napr. staršie Washburn banja) ho majú vyšší a iné nižší. Táto výška však má vplyv na zvuk. Vyšší korpus dáva zväčša hlbší zvuk.


11.
Rezonátor je zadná ozvučnica ktorá má veľký význam pre zvuk. Niektoré banja určené pre clawhammer, classic banjo a podobne ju nemajú (open back), alebo majú zvláštny typ s otvorom v strede. U bluegrassového banja je najlepšie ak je z masívu. Obvykle kučeravý javor, orech, alebo mahagón. U lacnejších nástrojoch sa používa aj preglejka. V žiadnom prípade plast. Každopádne by mal mať rovnomernú krezbu bez kazov a mal by pevne sedieť, pevne ukotvený štyrmi skrutkami o flange a tesne obopýnať hmatník bez vôle. Často sa bohato zdobí. Zdobenie však nemá žiaden význam pre zvuk.




12.
Flange záleží od výrobcu, modelu a aj druhu banja. Banja určené pre clawhammer a classic banjo ho napríklad nemajú taký ako bluegrassové banja. Tvorí často iba pás kovu okolo korpusu, alebo nieje prítomný vôbec. V zásade je to kovová obruč s otvormi okolo korpusu o ktorú je uchytený ako rezonátor tak aj napínacie háčky pre blanu a vlastne drží kľúčové časti pohromade (samostatný bubon banja). Preto je najlepšie ak je z jedného kusa. Používa sa ale aj zložený z dvoch častí. Lepší je masívnejší a nesmie byť nijako poškodený, prehnutý, alebo skrútený. Musí dobre a pevne sedieť na korpuse. Musí znášať pomerne velký ťah napnutia blany, preto rozhodne nesmie byť útly.

 
13.
Blana sa dá hravo vymeniť. Vhodnejšia je pevnejšia a tvrdšia blana. Mne sa najlepšie osvedčila FiveStar o ktorej sa právom hovorí, že je možné ju až extrémne napnúť.



Mäkká nieje príliš vhodná lebo ju nieje možne dostatočne napnúť. Záleží však hlavne od zvuku aký chcete dosiahnuť a samozrejme strún a vôbec nastavenia. Na blane si treba všímať spôsob ako je uchytená o drôt, resp. jej ukončenie v obvykle plastovej obruči. Slabšie ukotvenia lacnejších blán,  ktoré sú ukotvené akýmsi jazýčkom prevlečeným cez otvor v blane nad ním a zaliate do epoxidu, môžu spôsobiť jej natrhnutie v tejto perforácii. Dole na obrázku máte porovnanie lisovaného (vľavo) a zaliateho (vpravo) ukotvenia. Vhodnejšie sú blany s pevným lisovaným ukotvením bez perforácii v obruči
.


Či je blana hladká, alebo pieskovaná je viac menej vecou vkusu. Tak isto či je biela, čierna, lesklá, alebo priesvitná. Každopádne na pieskovanej má ruka lepšiu stabilitu a kto vie prečo údajne znie obvykle aj lepšie. Blana by sa mala naladiť do G až C. Pre tradičnejšiu hru skôr nižšie smerom ku G a pre melodickejšie hranie a single string skôr smerom k C kde znie ostrejšie a kratšie.
            Blana sa napína vždy do kríža a postupne. Napnutie novej blany trvá aj niekoľko dni. Treba ju nechať sadnúť a po asi mesiaci prvý krát a neskôr ešte raz po troch ju druhý krát dotiahnuť a doladiť. Blane nesmie nič brániť vo vibrovaní a pozor na prípadné ostré hrany na toneringu či prítlačnom prstenci. Znamenali by istý koniec blany.
             Ak používate snímač musíte sa zmieriť s tým, že vaša blana nebude správne vibrovať a preto banjo bude znieť hluchejšie a horšie. Pomôcka proti alikvotam a drnčaniu strunníka (najčastejší problém) je pod strunník vložiť pás kože a tak blanu zatlmiť pod strunníkom. Prvý krát som to videl u banja Linn Moriss keď bola s kapelou v Brne. A verte že to skutočne pomáha
.
             Pozor dôležitá je výška - predpnutie - blany. Nie každá sedí na každé banjo. Záleží to od konštrukcie banja a hlavne od výšky obruče a jej umiestnenia oproti hmatníku a vo vzťahu ku korpusu. Ak použijete nízku blanu pri vysokej obruči,  nebudete ju môcť uložiť dostatočne nízko oproti hmatníku a strunám a bude zavadzať. Naopak vysoká pri útlej obruči vám prepadne.
14.
Kobylka sa dá vymeniť a je jednou z dosť kľúčových súčastí a má enormný podiel na zvuku i hlasitosti. Musí byť rozhodne trojnohá, nie príliš vysoká a nie príliš nízka (obvykle cca 15mm) na spodnej časti širšia ako na hornej a všetky nohy musia dobre sedieť na blane v plnej ich spodnej ploche. Kobylka musí byť z dvoch kusov dreva pričom horná časť musí byť s tvrdého čierneho ebenu (žiadna náhrada) v ktorom sú drážky na struny ktoré v nich musia dokonale sedieť a nesmú spôsobovať ich vibrovanie a drnčanie. Na nožičkách by v reze mala byť hrubšia ako na hornej časti. Masívnejšia kobylka spôsobuje hlbší zvuk, útlejšia ostrejší a vyšší. Kobylka v žiadnom prípade nesmie byť prasknutá, alebo vyštrbená. Nevhodné sú kobylky kde je pod struny vložená ešte naviac perleť. Je to síce vecou vkusu, ale mne sa ten príliš ostrý zvuk často celkom orezávajúci hlboké tóny nepáči. Chýba mu ta hutnosť ktorú každé banjo musí mať.  Môže možno trocha pomôcť lacnému banju čo normálne znie ako sud trocha orezať tú "sudovosť", ale zároveň nástroj značne stíši.
             Tak isto nedoporučujem všeliake odskákané a oblúkovité kobylky pokiaľ nie sú vyrobené presne na mieru na konkrétne banjo. Nástroju a ladeniu podľa mňa viac škodia než pomáhajú a správne banjista investuje do strún a pravidelne ich mení a stará sa o ne
.
Každá kobylka má časom tendenciu pod tlakom strún sa prehnúť. U kvalitnej kobzlky síce trvá roky, než to nastane, ale stáva sa to. Spoznáte to podľa toho, že vám struna G v strede kobylky obvykle začne drnčať pretože naráža o pražce. Vtedy môžete buď znížiť aj ostatné struny a zdvihnúť hmatník, alebo kobylku vymeniť za novú. Vždy však samozrejme s rizikom že vám nová kobylka zmení zvuk. A pretože u kobylky žial platí že čím je staršie drevo tým je lepšia, nová nikdy nebude znieť ako vyhratá.
            Pri kúpe máte na výber mnoho možností. Od neznačkových čo vás budú stáť 1 až 2 $ po najčastejšie používaný štandart ako sú kobylky Grover ktoré stoja bežne 100 - 250- Sk. Ak chcete špičkovú značku tak potom máte obrovský výber značiek ako Huber, Vintage, Moon,  Scorpion, Sosebee, alebo Snuffy Smith, Sullivan (používam ja) a mnoho ďalších. Alebo ak chcete vyskúšať neštandartný tvar tak potom Sampson, Kat Eyz a mnoho ďalších. Všetky tieto značkové a mimoriadne kvalitné sú v cene od 25 do maximálne 40 $ keď sa už jedná často o čisto ručnú prácu a z ultra starého dreva pametajúceho ešte možno aj mamutov.
             K diospozícii sú samozrejme aj domáci slovenský výrobcovia. Niektoré ich kobylky som sám odskúšal, ale nebol som s nimi príliš spokojný a naviac sú podľa mňa ako všetko na Slovensku neprimerane predražené. To však neznamená, že niekomu nebudú vyhovovať práve tie.







15.
Tonering je kľúčovou časťou. Je to kovová obruč ktorá leží na korpuse a na jeho hornej časti leží blana. V žiadnom prípade nesmie byť z hliníka a už vôbec z plastu. Najlepšie je, ak je zo zvonoviny (bronz, zvonárska mosadz) u lacných nástrojov sa používa aj bežná mosadz. Mal by byť masívny a obvykle poniklovaný, alebo pozlatený. 
             Používa sa Flathead (v reze v tvare číslice jedna - vpravo), ktorý  môže byť plný i dutý, a s otvormi (20, alebo 40) i bez nich. Druhý najpoužívanejší je takzv. Archtop (vľavo) s drážkou na hornej hrane a tvoriaci tak vlastne dva obvykle rôzne vysoké vrcholy, ktoré ľahko spoznať u nástroja podľa  zošikmeného okraju blany banja. Je to skôr predvojnový model a dáva veľmi špecifický ostrý zvuk.


Pre open back nástroje sa používajú skôr iné toneringy. Napríklad konštrukčne dosť zložitý Whyte Laydie , ktorý dáva krásny teplý old time zvuk, Ďalším je modernejší jasnejšie a zvonivejšie znejúci Tuba Phone, alebo pre classic banjo najvhodnejší a jeden z najstarších variantov vôbec, takzvaný German silver čo nieje nič iné ako plát špeciálneho kovu (meď, nikel a zinok) okolo celého dreveného korpusu na hornej hrane ohnutý a tvoriaci tak aj tonering. Dáva ten typický hlboký a dutejší zvuk nástrojov z konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia.  V poslednej dobe nielen pre open back sa pomerne populárny stáva aj takzvaný Hartford tonering (Granadillo) čo je dosť špecifický tonering od firmy Deering postavený z rovnakého materiálu aké sa používajú na výrobu kláves pre marimbu, výrobu fagotov či klarinetov. Dávajú zvláštny čistý plný a teplý tón s dominantnosťou spodných tónov

TubaPhone tonering
a flange okolo korpusu
German silver
bez flange
Granadillo tonering
Whyte Laydie tonering TubaPhone tonering Solid Brass tonering (absolutné minimum)

Tone Ring musí byť odlievaný a najlepšie odlievaný odstredivo. Je to možno najdrahšia súčiastka a existuje mnoho značiek za cenu od 100$ po aj viac ako 1000$ (Dannick, Kruger, Kulesh, Blaylock, Tennessee, JLS, Ptacek, Krishot a pod). Záleží od banja a hlavne výrobcu aký je v tom či onom nástroji použitý. To či má banjo uspokojivý tonering zistíte okamžite po poťažkaní nastroja. Jeho značná váha v korpuse vám okamžite ukáže či je v danom nástroji vôbec použitý kvalitný tonering, alebo len akási pseudo náhrada ak tak z mosadze či dokonca z hliníka, alebo či je banjo prípadne celkom bez toneringu. Kvalitné banjo váži mnoho kilogramov a má zvonivý zvuk. Banjo bez toneringu znie duto ako jaskyňa, ťažko sa rozozvučí, reaguje oneskorene a niektoré techniky napríklad aj flažolety na ňom skoro vôbec neznejú. Umelé skoro nikdy.
             K nám sa v poslednej dobe dováža a v obchodoch ponúka mnoho ľahkých nástrojov bez toneringu z ktorých niektoré som objavil u pôvodných výrobcov pod označením "detské odľahčené banja". Takže pokiaľ nie ste "deti" je lepšie si ich nevšímať a zamerať sa na štandartný nástroj z ktorého nosenia budete mať vyťahané ruky

Flathead
pre bluegrassové banjo
Archtop
pre bluegrassové banjo
Whyte Laydie
pre clawhammer banjo
Tuba Phone
pre clawhammer banjo
German silver
pre classic banjo





16.
Strunník je dôležitý pretože definuje tlak strún na kobylku. Mal by byť masívny a nesmie javiť tendenciu ohnutia sa pod tlakom strún. Ideálne je ak má zahnuté boky smerom dolu čo bráni jeho ohnutiu.  Nesmie drnčať a musí umožňovať pomocou skrutky v zadnej časti nastavenie tlaku strún na kobylku jeho zvýšením, alebo znížením (nakláňaním). Čím vyšší tlak tým ostrejší a konkrétnejší zvuk. Musí tiež umožňovať rýchlo vymeniť pretrhnutú strunu. Strunníky v ktorých treba strunu prevliekať cez všeliaké otvory, jednou rukou pridržiavať odklopený poklop s protitlakom spružiniek a druhou prevliekať popod neho a kde kade strunu sú z praktického hľadiska nevhodné. To pochopíte keď sa vám to stane na javisku a vy budete musieť promptne vymeniť strunu. Pevnosť strunníka však je prioritou ktorej treba aj takéto nepohodlie občas podriadiť

17.
Opierka slúži na pohodlné opieranie pravého zápästia pri hre. Lepšie sú hladké ako gravírované pretože niekoho kto má alergiu na kov môže gravírovanie dráždiť. Hlavne ak sa ruka potí môže rýchlejší pohyb po opierke v lete spôsobiť až popálenie. Ale je zas pravda, že pekná gravírovaná opierka je krajšia. Každopádne mala by byť uchytená v dvoch bodoch o napínače na boku korpusu a teda výškovo nastaviteľná. Na hornom spodnom okraji sa nesmie dotýkať obruče ani napínacích háčkov.




4. Doplnky k banju - príslušenstvo

1.
Struny sú v zásade pre samotné banjo čo do kvality konštrukcie nepodstatné pretože je to hodne individuálna vec aj keď na druhej strane majú dosť podstatný vplyv na zvuk. Ja uprednostňujem GHS triedy 11 (občas aj 10) pokiaľ možno phospor-bronze ktoré viac zvonia. Treba sa o ne starať po každom hraní ošetriť a očistiť od potu a pravidelne meniť. Pri každodennom hraní struny vydržia maximálne 14 dní. Potom strácajú zvuk a postupne prestávajú ladiť. Ale mal som už struny čo ladili viac ako dva mesiace. Struny by sa mali meniť podľa potreby vždy keď prestávajú ladiť, alebo strácajú zvuk čo záleží od spôsobu hrania, ako často hráte, ako máte agresívny pot a podobne. V priemere to je raz za mesiac. Nieje vhodné im po roku zapáliť sviečku k ich ročnému výročiu.
Phospor Bronze struny vydržia kratšie, ale majú zvonivejší a mohutnejší zvuk. Niklové vydržia dlhšie a majú kratší  a ostrejší zvuk. Tenké struny sú cinkavejšie, tvrdšie znejú konkrétnejšie, ale človek sa na nich viac nadrie a určite nie sú pre začiatočníka. Občas je vhodná kombinácia viacej sád a hrúbok na zlepšenie rovnomerného rozloženia tlaku na kobylku. Používa to mnoho banjistov. Tvrdšie struny majú výhodu, že sa do nástroja môžete oprieť čo je pre hru dosť dôležitá vec. Jemná hra až na výnimky banjistov kapiel ktorých repertoár to vyžaduje obvykle farbou a škálou zvuku nestojí za nič. Tradičný bluegrass sa hrá tvrdo. Zložitejšia technika, hlavne single string použitý napríklad v jazze skôr jemnejšie. Tomu treba prispôsobiť aj struny. Tvrdá hra na mäkkých strunách je udrnčaná. Tak isto naopak mäkká hra na tvrdých strunách je hluchá. Dobrý banjista naviac musí vedieť hrať tak, tak aj tak.
Pre úplného začiatočníka sú lepšie tenké struny. 9 prípadne 9,5. Ideálny stred je 10 a pre skúseného hráča čo hrá tradične alebo pre clawhammer potom 11. Existujú aj nilonové struny, ale tie sú pre Minstrel alebo klasiku. Osobne používam GHS media o hrúbke 0.11, 0.12, 0.13, 0.22, 0.11. Občas aj wildcat sadu GHS 0.11, 0.11, 0.13, 0.22, 0.11 ktorá má po stranách vyrovnanejší tlak na kobylku. Skúšal som aj sadu 0.11, 0.13, 0.16, 0.24, 0.10 alebo 0.11, 0.13, 0.16, 0.26, 0.10 ktoré dobre znejú ak hráte clawhammer. Ale aj pri troj prstovej technike majú zaujímavý zvuk hlavne pre tenšiu g.
Niekedy sa vraciam k J,D,Crowe sade L10,  L11,  L12,  LW20, L10, alebo phosphor bronz L10, L12, L14, LB22, L10 ak chcem zas po čase zmenu. Vždy ale samozrejme GHS ktoré osobne považujem za najlepšie struny.


V našich bežných obchodoch budete mať možno problém zohnať vhodné struny. Ak tak na internete. Dokonca som sa stretol s tým, že oficiálny zástupcovia niektorých značiek nie sú schopný (alebo ochotný) zabezpečiť struny aké budete potrebovať a tvrdohlavo ponúkajú iba to čo je vhodné podľa ich predstáv a o nejakom prehľade a dobrej rade sa nedá vôbec hovoriť. Takže aj tu často bude nutné jednak vedieť dopredu presne čo chcete a to si zabezpečiť potom cez internet, alebo v zahraničí kde tento problém nie je. Ale to je bežné a väčšina popredných hráčov to takto robí pričom si zabezpečí zásobu na celý rok.  Len pre zaujímavosť, u banja sa používajú v určitej oblasti aj nylonové struny.
2.
Puzdro. Ak je to možné banjo kupujte jedine s pevným futrálom. Je to mimoriadne citlivý nástroj na poškodenie vzhľadom na nepomer hmotností a masy vôbec čo do hmatníka a tela. Kameňom úrazu je spoj. Ak príde tu k poškodeniu je nastroj prakticky odpísaný a oprava je značne nákladná. Pričom sa môže stať že už nikdy z neho nedostanete s novým korpusom či hmatníkom ten istý zvuk ako pred poškodením. Preto žiadne plátené puzdrá , alebo náhradné napr. gitarové. Jedine originál banjový tvrdý futrál ktorý ho zároveň chráni aj v zime. Každý nástroj prudkou zmenou teplôt strašne trpí.




3.
Popruh. Je vhodnejší pevný kožený a široký 8 - 10 cm, aby sa rozložila značná váha nástroja. Hlavne musí byť pevne ukotvený aby nedošlo k samovoľnému uvolneniu a pádu nástroja.


Mal by byť ukotvený pod strunníkom a hmatníkom, pričom by mal viesť pod najmenej troma napínačmi na každej strane pre lepšiu stabilitu. Najlepšie pod celou spodnou stranou. Ak ho budete mať uchytený na oboch stranách iba o jeden, môže sa vám po čase stať, že sa skriví, ale hlavne banjo pri hre nebude stabilné.


Osobne používam celkom jednoduchý kožený široký 9 cm ktorý ma na oboch koncoch špeciálne uzatváracie zámky, ktoré ukotvím o napínače. Jeden za strunník a jeden pod hmatníkom a vždy ešte podvlečený najmenej ešte pod aspoň jeden napinák.



Existuje aj na Slovensku niekoľko výrobcov čo vám dokážu spraviť krásny zdobený pás.



4.
Stojan. Nikdy neopierajte banjo o hmatník a nejakú stenu. Jeho pošmyknutie by spôsobilo nenapraviteľné škody. Ak nehráte položte ho na puzdro na zem, najlepšie ale priamo do puzdra a na bezpečné miesto. Nezabúdajte, že vaše banjo môže znamenať váš najväčší alebo najcennejší majetok čo vlastníte a tak sa k nemu aj správajte. Ak už používate stojan tak musí byť bezpečný a banjo v ňom musí dobre sedieť s možnosťou zafixovania. Musí byť stabilný. V žiadnom prípade ale nenechávajte doma banjo v stojane a už vôbec v blízkosti radiátora. Spôsobilo by to nenapraviteľné škody.


5.

Prstence. Je to často aj vecou vkusu . Osobne používam tvrdené palcové plastové Golden Gate alebo Gewa a kovové nikel-strieborné National na ostatné prsty. Vyhovujú mi nezničiteľnosťou, tvarom ale hlavne zvukom. Tie kovové sú bez najmenšej známky opotrebenia viac ako 10 rokov staré. Sú z nikel-striebornej zliatiny a preto obvykle aj o niečo drahšie. Palcový Golden Gate dáva plnší a zároveň mäkší okrúhlejší zvuk ako dosť plocho znejúci mäkší Dunlop. Dunlop sa hodí skôr na mäkšie struny 9, prípadne 9.5.
Kovové National majú výrazne konkrétnejší a jasnejší cinkavejší zvuk ako Dunlop. Mne kovové Dunlop pripadajú zvukom tupé a naviac sa obvykle aj skôr opotrebujú a vytvorí sa v nich drážka. Ale niekomu môžu vyhovovať. Problém je ale v tom, že k nám sa do bežných obchodov dováža iba jeden základný typ pričom aj Dunlop ma celú škálu rôznych materiálov, hrúbok a tvarov. Tak či tak sa ale Dunlop hrou či teplom rozťahujú a potom pretáčajú. Takže ich počas hrania musíte striedať. Naviac aj tvarom majú  hlavne palcové iné uhlovanie a tak okraj práve tak nešťastne riešený, že často tlačí na koreň nechta na palci. Ale ako som povedal je to aj vecou zvyku.
Zvuk u kovových závisí rozhodne od materiálu kde sa používa mosadz, oceľ, striebro, nikel, alebo aj zlato a aj od tvaru. Celkom iný zvuk dostanete so zaoblenými a iný s prstienkami s hrotom. Iný zvuk budete mať ak ich necháte rovné a budú vám odstávať a iný ak budú kopírovať bruško prsta. To však tiež zavisí hlavne od spôsobu úderu a držania ruky. A to samé platí aj pre plastový palcový. Je to vždy vec skúšania a nakoniec vkusu.
Nikdy nepoužívajte gitarové, alebo dobrové plastové palcové, ktoré sú väčšie a  pokiaľ sa neupravia, hrá sa s nimi o hodne horšie. Tak isto nedoporučujem kovový palcový ktorý aj keď dáva svojský a dosť ostrý zvuk, ničí struny.
Plastové na prsty tiež nie sú vhodné, lebo banjo nikdy poriadne nerozozvučia. Prstence majú aj keď sa to možno nezdá enormný podiel na zvuku. Ak máte možnosť vyskúšať si viac druhov sami zistíte rozdiel nielen čo do materiálov, ale aj hrúbky a tvaru.



Aj keď sa bežne nepoužívajú, ale existujú aj prstienky pre clawhammer.



6.
Kapodaster. V žiadnom prípade nedoporučujem systém Shub aj keď je populárny. Špatne sa na nich nastavuje tlak aj keď ich veľmi rýchlo nasadíte a zosadíte. Okrem toho že rozlaďujú nastroj ak nie sú dobre nastavené majú jednu obrovskú praktickú nevýhodu. Ak je tlak príliš vysoký nechceným drgnutím do neho pri sklze alebo zmene polohy ruky je viac ako isté, že vďaka týmto tlakom vám počas hrania odletí, priam vystreli aj niekoľko metrov. Ak sa to stane počas koncertu je to dosť nepríjemné. Najlepšie sú kapodastre ktoré obopínajú celý hmatník, kde je možné tlak spodnou prítlačnou plochou so zavitom plynulo nastaviť, sú útle a pritom dosť pevné aby sa neohýbali. Vláďa Ptáček takéto kedysi vyrábal a pokial viem vyrába do dnes. Ja mám sériové číslo 10 (old timer) a do dnes som s ním nadmieru spokojný.  A musím priznať, že som skúšal aj podobné od renomovaných výrobcov a nakoniec som sa aj tak vrátil vždy k Ptáčkovy ktorý je už viac ako tuším 15 rokov prakticky nezničiteľný na rozdiel od večných problémov s bužírkami, spružinami, skrutkami a kto vie čím u renomovaných značiek.








Piata struna by mala mať háčky. Ak si ich neviete spraviť sami požiadajte niekoho kto to vie. Musíte sa ale zmieriť s tým, že do vášho nástroja bude obrazne povedané niekto tĺcť klince (vľavo). Existujú ale aj iné formy kapodastrov na piatu strunu. Buď spružinové, ktoré uchytia iba piatu strunu a držia o hmatník, alebo koľajničky vedené na bočnej strane hmatníka so špeciálnym prítlačným mechanizmom (vpravo). Osobne mne však ani jeden nesedí keďže mi zavadzajú pri hre. Hlavne tie čo obopínajú hmatník časom prestanú pružiť a už ich tlak nieje dostatočný a naviac pri pohybe po hmatníku jednoducho zavadzajú a môžete ich zhodiť. Ale naopak aj z háčika pri snahe o čo najrazantnejší uder palcom na tenkú g ju spod háčika môžete nechtiac vysunúť ak je háčik otočený smerom do hmatníka.
Háčky by mali byť na 7, 9 a 10 pražci. Ideálne ak sú aj na 8. Najmenej na 7 a 9. Do B a C sa potom g struna dá doladiť o poltón nahor, alebo nadol. V niektorých skladbách ale bude treba oproti originálnej tabulatúre asi zmeniť prstoklad ak sa v nej hrá hmat aj na tenkej g strune







7.
Ladička. Snažte sa naučiť ladiť aj bez nej. Inak vám zlenivie ucho a bez ladičky v podstate nebudete vedieť naladiť váš nástroj. Ale na javisko a do štúdia by ste bez banja naladeného pomocou ladičky ísť nemali. Nedoporučujem lacnejšie s displayom z tekutých krištáľov. Pri slnku na ňom nič neuvidíte a obvykle sú naviac nepresné. Ladička by mala mať ako ledky tak napríklad mechanickú ručičku. Dobre sa s nimi ladí majú malú spotrebu a baterka vám vydrží aj niekoľko mesiacov. Hlavne však sú spoľahlivé a presné. Vo svojej Yamahe mám baterku už viac ako rok. Ale zas je pravda že ju používam tak raz za týždeň až dva. Najlepšie sú asi Korg, Yamaha, alebo Boss. Sú však obvykle drahšie a stoja obvykle nad 3000-Sk.



V poslednej dobe sú hitom veľmi dobré rezonančné ladičky ktoré sa nasadzujú na hlavu hmatníka a môžete ich tam mať počas celého koncertu a priebežne promptne doladiť. Osobne používam už dlhšiu dobu IMT 900 s podsvieteným displayom a funkciou kompenzácie kapodastra. 





8.

Metronóm. Pre presné hranie a správny rytmus je metronóm nevyhnutnosťou.  Bez neho sa určite nezaobídete. Vhodný je ako mechanický tak aj digitálny. Ideálne je ak sa vám zmestí do futrálu.  Dobré sú napríklad Boss.  Ak máte doma počítač tak vám stačí midi editor, alebo editor tabulatúr napríklad GuitarPro kde cvičíte priamo s nasamplovanou midi skladbou, alebo si v nejakej prázdnej skladbe nastavíte 99 taktov s 99 opakovaniami a ako nástroj si zvolíte Low Wood Block. Potom stačí iba meniť tempo.



9.
Dusítko. Je to výborná pomôcka večerného cvičenia lebo tlmí hlasitosť nástroja. Nasadzuje sa na kobylu a tak zvyšuje jej hmotnosť čím tlmí hlasitosť zvuku. Je to dobrá pomôcka ak chcete cvičiť večer a nerušiť okolie. Dobré sú kovové. Drevené, či husľové nemajú dostatočnú masu. Exisgtujú aj dusítka ktorých princíp je založený na tlmení strún. Nasadzujú sa priamo na struny pred kobylku. Podľa mňa sú však nevhodné podobne ako guma pod strunami, či ponožky v korpuse aj keď sú samozrejme tiež riešenie. Problém spočíva v tom, že vám síce tá guma stlmí hlasitosť nástroja, ale zároveň tým, že je pred kobylkou aj spôsobí nepresnosti v ladení hlavne v polohách. Najväčší problém pri použití gumy je to, že niektoré techniky prestanú znieť celkom, alebo znejú značne skreslene a neúplne. Napríklad sklz, príraz, odťah a už vôbec flažolet. Tie teda vlastne vôbec nemôžete cvičiť, lebo nemáte zvukovú kontrolu či ich hráte dobre. Štandartné kobylkové dusítko tieto problémy nespôsobuje a iba tlmí zvuk celkovo. Naviac banjo s ním ma zaujímavý zvuk takže už som ho použil cielene aj na javisku či štúdiu.


10.
Čistič strún. Predlžuje životnosť strún. Ak s ním čistíte struny pred a po každom hraní je predpoklad, že vydržia o niečo málo dlhšie. Výmene sa však aj tak nakoniec nevyhnete. Najznámejší je asi Fast-Fret vhodný skôr ako prevencia a pri nie až tak extrémnom znečistení,



a Dunlop Cleaner ktorý je agresívnejší a rozpúšťa do hlbky pórov hlavne ak máte napríklad agresívny pot.



11.

Učebnice. Snažte sa zadovážiť si iba originál. Jednak tak neporušujete autorské práva a vyhnete sa možným problémom a hlavne iba tam máte záruku, že bude všetko tak ako má byť. Začnite s jednoduchou Scruggsovou technikou. A to zdôrazňujem s "!!!!!!!!!!!!!". V žiadnom prípade nezačínajte od konca napríklad s melodikou, single stringom či inou technikou. Na tú zabudnite pokiaľ dokonale nepochopíte a nezvládnete Scruggsovu trojprstú techniku a jej vedenie melodickej linky a doprovodov. Preskočili by ste prirodzený a nutný vývoj a časom skončili v slepej uličke z ktorej niet návratu. Hru na banjo totiž nestačí sa iba naučiť, ale ju treba aj pochopiť a hlavne pochopiť banjo ako nastroj v bluegrasse a bluegrass ako taký. Až keď ju dokonale zvládnete môžete sa začať venovať inej technike ktorá skoro vždy z nej vychádza.
Ktorou školou konkrétne začať je už zložitejšie poradiť. Je ich veľmi veľa a v každej je niečo dobré, a často aj niečo iné čo povedzme v ďalšej nieje a hodí sa.  Treba si ale uvedomiť, že to musí byť škola vychádzajúca zo scruggsovej techniky a v jeho duchu. Je totiž napríklad mnoho škôl, čo povedzme vychádzajú aj z jeho techniky, ale nie sú vhodné pre začiatočníka pretože ich autor ako každý banjista si v nich scruggsovu techniku upravil k obrazu svojemu a pridal svoje cítenie. Teda už to nije Scruggs aj keď to je zdanlivo v jeho duchu. A niektoré sú príliš povrchné, či príliš neprehladné a písané ťažkou formou.
Mne sa najlepšia preto na pochopenie zdá  škola od E. Scruggsa, prípadne ako doplnok prvá učebnica od P.Wernicka aj keď u neho sú už niektoré obraty ako som vravel trocha "Wernickovske". Má v nej ale napríklad vysvetlené vedenie melodickej linky čo v Scruggsovej zas nie je.
No a samozrejme by som mal spomenúť aj svoju kde som tiež vychádzal a písal ju v duchu E.Scruggsa, jeho techniky a formy a snažil sa aby tam bolo všetko čo treba a aj to čo povedzme v Scruggsovej nieje či podľa mňna nieje dostatočne obsiahlé. Je ale čisto na vás ako sa rozhodnete.
Pre clawhammer potom asi školu od David Holta a pre classic banjo asi učebnica od Franka Bradburyho.


Pre pokročilejších po zvládnutí Scruggsovej techniky je už výber všeobecne bohatší. Výborné sú v podstate všetky DVD učebnice venujúce sa Scruggsovej technike od Tonyho Trischku, škola Sony Osborna ale aj od J.D.Crowe, T. Baucoma či J.Millesa.
Pri štúdiu pokiaľ možno oslovte skúsenejších banjistov. Najlepšie priamo niekoho kto vyučuje aby si vás zobral pod dohľad pričom si uvedomte, že dobrý učiteľ vôbec nemusí byť dobrý banjista a naopak aj výborný banjista vás nič nemusí naučiť lebo to proste nevie. Viem, že nieje jednoduché pre začiatočníka rozlíšiť kto je  na učenie najvhodnejší. Nie tak dávno som sa dokonca stretol s ponukou na vyučovanie od človeka čo o banji  v podstate nemal ani páru a pri tom si trúfal učiť všetky techniky hrania na tento nástroj. Poznám aj učiteľa na banjo čo tento nástroj nikdy nedržal ani v ruke a veselo učí. Argumentuje, že veď nástroj ako nástroj. Žiaľ jeho žiaci tak potom aj vyzerajú. Nestačí sa totiž naučiť technika. Treba jej aj rozumieť a naučiť sa myslieť ako banjista a nie povedzme gitarista. A to dokáže jedine niekto kto na ten nástroj sám roky hrá a pozná jeho fylozofiu.
Skúste sa popýtať vo vašom okolí či niekto banjo neučí a opakujem vedzte, že ak je niekto dobrý banjista ešte dlho to neznamená, že je aj dobrý učiteľ a že vám pomôže pri učení. Váš pohľad na to kto je naozaj dobrý učiteľ alebo banjista sa naviac určite totiž bude meniť aj podľa toho koľko toho sami už budete vedieť a vedieť posúdiť. Časom naviac sami asi dospejete aj k tomu, že vôbec nejaké delenie na lepších a horších hráčov  je irelevantné a vlastne aj scestné. Je ale pravda že učiteľ by mal mať dostatok skúsenosti a vedomosti ktoré môže predávať ďalej a hlavne musí ich vedieť podávať tak aby to jeho študent aj pochopil.  Mnohé sa samozrejme naučíte aj sami, ale cesta bude omnoho dlhšia, plná úskalí a určite plná naučených zlozvykov, ktorých sa zbaviť bude horšie ako sa niečo nové naučiť. Nestačí počuť, ale treba vidieť a teda už vôbec nestačí iba si prečítať
.
Dnes je toho totiž veľmi veľa aj na internete. V podstate sa skoro všetko môžete naučiť z internetových stránok. Ale ak neviete čo máte hľadať, na čo sa máte zamerať, čoho si všímať, čo ešte nie, alebo čo je dobré a naopak dokonca scestné máte problém. A že toho scestného tam je neúrekom. Ľahko sa aj tu dostanete do slepej uličky, alebo k zlozvykom ak to uchopíte za nesprávny koniec či obrazne povedané naletíte pseudo technike niekoho kto sa chce na internete akurát ukázať.  Verte, je  tam toho veľa.
Počas učenia sa naučte čo najviac skladieb a poctivo cvičte každý deň. Nepreskakujte žiadnu kapitolu, ale otvorte učebnicu na prvej strane a zavrite na poslednej. A hlavne neponáhľajte sa do kapiel. Ideál je hrať si sám aspoň dva roky než začnete koketovať s nejakou kapelou. To čo doma totiž za týždeň poctivou pomalou hrou a brúsením nacvičíte, dokážete na skúške s kapelou pri zbŕklej rýchlej hre pokaziť za 2 minúty trvania skladby. A ak už kapela tak sa snažte dostať do takej kde budete najhorší muzikant. Nielenže vás kolegovia mnohé naučia, ale bude vás to motivovať na sebe pracovať a ostatok kapely dobehnúť.


5. Výrobcovia, servis a predajcovia


Výrobcovia v zahraničí

1.    By Reneé
2.   Cox
3.   Derring banjo
4.   Gold Tone
5.   Hartel
6.   Huss & Dalton
7.   Huber
8.   Ome
9.   RecordingKing
10. Romero
11. Saga
12. Stelling banjo
13. Sulliwan
14. Washburn banjo
Ďalších výrobcov nájdete na http://www.banjohangout.org/

Výrobcovia a servis na Slovensku a v Čechách

1.   Kovčik (SK)
2.   Hlohovký (SK)
3.   Coal (SK)
4.   Neuser (SK)
5.   Banjolit (SK)
6.   Ptaček (CZ)
7.   Rolls (CZ)
8.   Prucha (CZ)
9.   Janish (CZ)
10. Čapek (CZ)

Predajcobia a dealeri v zahraničí

1.   Acoustic Vibes Music
2.   Acoustic Music Works
3.   Angies Banjo
4.   Banjo
5.   Banjo History
6.   BanjoTeacher
7.   Eagle Music Shop
8.   Elderly Instruments
9.   First Quality Music
10.  Folk Laden
11.  Greg Boyds
12.  PlayBetterBluegrass
13.  Turtle Hill Banjo Co
14.  Thomann
Ďalších nájdete na http://www.banjohangout.org/

Predajcobia a dealeri na Slovensku a v Čechách

Ak máte záujem byť zaradený do zoznamu aj s odkazom prosím kontaktujte ma emailom , alebo cez formulár v kontaktoch aby sa dohodli podmienky recopročného odkazu.


6. Niektoré banja a príbuzné nástroje


Gourd banjo
Appalachian banjo
Appalachian bezpr.banjo Minstrel banjo Tenor (tango) banjo
Bezpražcové banjo
Írske tenor banjo Plectrum tenor banjo Longneck banjo Ukulele banjo
Mandolínové banjo
Gitarové banjo
Open Back banjo Banjola Banjourine A banjo
Zither banjo
Picolo banjo Chello banjo Helftone bass banjo Bass banjo
El. 5str. banjo Dojo banjo
12 str. gitarové banjo
El. gitarové banjo 10 str. banjo



Bluegrassové 5 str. banjo Bluegrassové 6 str. banjo



viac nájdete aj na
http://www.atlasofpluckedinstruments.com/banjos.htm,
http://www.firstqualitymusic.com/



Poznámka:
Na všetky texty, články, grafiku, obrázky, ako aj tabulatúry, texty piesní a midi umiestnené na tejto stránke sa vzťahujú autorské práva a nesmú byť bez súhlasu autora ani ako celok a ani ako ich časť umiestnené na iných stránkach, či publikáciach, použité v prednáškach, alebo ako učebný, alebo výkladový materiál a aj akokoľvek ďalej šírene a kopírované.. Porušenie tohoto pravidla je považované za porušenie autorského zákona.
(c) Ján Bratinka 1992 - 2024